V grandiózne kolosálnom Divadle Jonáša Záborského (DJZ) v Prešove - ktorému sa na Slovensku vyrovná máloktoré divadlo - sme opäť mohli prostredníctvom skvelých scén poznať aj znamenitý zľudovený príbeh zakarpatského hrdinu Nikolu Šuhaja. Mohli sme zachytiť jeho charakterové črty a dianie v jeho živote až po jeho smrť. Postrehli sme aj kontext (súvislosť) vtedajšieho Podkarpatska, kedy žila spomínaná, autorom sčasti vyfabulovaná „legenda“. Vraj bohatým bral, dával chudobným, ale nechával aj pre seba, pripomína vo svojej online recenzii Daniela Burdová, (3.1.2018). Prostredie, nálada i duch v muzikáli kmital medzi realistickým a pôvodným (autentickým), a tajomne magickým, teda zázračným, čo sú príznačné a rázovité atribúty nielen pre rusínsku dedinu, ale slovenskú vôbec. Na protagonistovi sme mohli vidieť aj jeho rozhodnutie - odovzdať sa do rúk bosorky, pod tzv. „ochranu“ čarodejnice, čo spôsobilo nepriaznivé až tragické okolnosti v jeho živote: zradu kamarátov, láskyzradu ženy... a pod.
A dôsledok? Dostal sa až na samé dno. Sami si môžeme položiť otázku, aké poučenie môže vyplývať z tohto lyricko-epického príbehu pre nás všetkých. A čo bolo lyrické? Variabilita tanečných prvkov: na pozadí komického i tragického snúbil sa tu folklór s kabaretom, s baletom. Ľúbostné piesne (textár piesní, Michal Náhlík) sa stretli aj s náboženskou piesňou Svjatyj Bože. Príbeh bol umocnený modlitbičkami, typickými pre rusínske etnikum. Veľmi dobre zapôsobila pieseň „Ri-ki-ki-ki-ri-ki-ki-ki-ki-ki“...
Na pozadí epiky sa tu striedali postavy: reálne i nereálne, magické Kýchavice, Veternice, Bezmenný, bosorky a pod. . Jazyk sa taktiež obmieňal. Varioval so skomoleninami pod vplyvom maďarčiny, poľštiny, rumunčiny a hebrejčiny – (jidiš, jazyk Izraela). Komickým okamihom bola verbálna situácia, keď uhorský žandár sa Nikolovi vyhráža, že ho „pomelie do klobás“.
Oslovili nás kulisy, monumentálne bralo, pozadie s mesačnou lunou v splne, učupené domčeky v Koločave i ďalšie výpovedné symboly ako: kostýmy čertov v čiernom s rožkami a chvostíkmi, anjeli s krídlami, škrekot Bezmenného, gýč, ples v pekle, tanec tehotnej ženy... a pod. Komicky vyznel tanec žandárov, navyše prezlečených za ženičky „žničky“ s hrabľami v ruke.
Každý si mohol z príbehu vziať čo-to so sebou: pekný zážitok, etické i neetické, rovnosť či spravodlivosť..., pre niekoho odmýtizovanie, poučenie... Treba oceniť hudobnú zložku Martina Husovského a výkony hercov na javisku. Bol to pekný zážitok. Škoda, že poniektoré muzikály sa neopakujú. Mgr. Dana Weisová