Informácie o škole

  Náboženská situácia v staroveku

Prvé tri storočia žila Cirkev v skrytosti. Po milánskom edikte, keď dostala slobodu, sa zjavuje vtedajšiemu svetu. Jej bohoslužby, učenie viery, príkladný život kresťanov sú magnetom, ktorý do Cirkvi priťahuje mnohých pohanov. Do Cirkvi prichádzajú aj mnohí učení ľudia a filozofi. Tí boli prínosom, ale aj veľkým nebezpečenstvom. Mnohí jednotlivci začali po svojom vykladať tajomstvá viery, odlišne od učenia Cirkvi. Tak sa zrodili bludné učenia.

Učitelia Cirkvi

Bludy a rôzne falošné náuky narobili veľké škody v Cirkvi. Zmiatli mnohých veriacich a odviedli ich od pravej cesty spásy. Boh vie aj zlo obrátiť na dobré. Bludy poslúžili Cirkvi v tom, že podnietili pestovanie katolíckej náuky viery. V tom čase na obranu viery Duch Svätý okrem koncilov (v Nicei, v Carihrade a v Efeze) vzbudzoval aj vynikajúcich Božích mužov. Za neohrozených bojovníkov proti bludárom v staroveku treba považovať učiteľov Cirkvi Východu a Západu. Cirkev ich právom nazýva svätí otcovia. Na východných a západných ich rozdeľujeme podľa územia na ktorom žili a pôsobili. Vo východnej Cirkvi sa preslávili svätý Atanáz, biskup v Alexandrii, svätý Ján Zlatoústy, biskup v Carihrade, svätý Bazil Veľký, svätý Gregor Nysenský, biskup, a svätý Gregor Naziánsky, biskup. K cirkevným učiteľom Západu patria: svätý Ambróz, biskup v Miláne, svätý Augustín, biskup v Hippo, svätý Hieronym a svätý Gregor Veľký.
 

Svätý Ján Zlatoústy

Toto pomenovanie dostal svätý Ján pre svoju zvláštnu charizmu rečníctva. Už ako kňaz sa vo svojom rodisku v Antiochii preslávil horlivými a presvedčivými kázňami. Neskoršie ho zvolili za biskupa v Carihrade. V úrade biskupa zažil svätý Ján veľa trpkostí a ťažkostí. Ako smelý hlásateľ Božieho slova napomínal k mravnému životu aj členov cisárskeho dvora. Tým si proti sebe popudil mocných. Dva razy ho poslali do vyhnanstva. Vyhnanstvo prijal pokorne so slovami: "Čoho sa mám báť? Vari smrti? Kristus mi je životom a smrť ziskom. Či vyhnanstva? Pánova je zem a všetko , čo je na nej. Či azda straty majetku? Nič sme si nepriniesli na tento svet, nič si ani nevezmeme. Nech sa stane vôľa Božia." Z druhého vyhnanstva, do ktorého ho poslala cisárovná Eudoxia, sa už nevrátil. Zomrel na ceste do vyhnanstva v roku 407. Zachovali sa jeho spisy, najvzácnejšie sú homílie.

Životopis svätého Jána Zlatoústeho

Narodil sa okolo roku 347 vo významnej patricijskej rodine v Antiochii. Otec zomrel krátko po Jánovom narodení. Jeho matka sa nevydala, ale sa snažila čo najlepšie vychovať svojho syna. Ján sa vzdelával u najlepších učiteľov svojej doby. Po ukončení štúdia si zvolil cestu advokáta. Čoskoro sa mu však znechutili úskoky v súdnictve a preto toto povolanie opustil. Povzbudzovaný svojím priateľom Bazilom rozhodol sa odísť z domu a venovať sa mníšskemu spôsobu života. Matka ho však slzami prosila, aby ju neopúšťal. Ján jej urobil po vôli a asketický život viedol doma. V tom čase sa bližšie zoznámil s antiochijským biskupom Meleciom, ktorý ho okolo roku 367 pokrstil. Ján začal navštevovať antiochijskú teologickú školu.

Po matkinej smrti rozdal všetok svoj majetok chudobným, dal slobodu otrokom a odišiel do blízkeho monastiera, kde žil pod vedením staršieho sýrskeho mnícha. Potom sa uchýlil do opustenej jaskyne, v ktorej žil dva roky v tvrdej disciplíne a štúdiu kresťanskej dokonalosti. Príliš tvrdá askéza však Jánovi podkopala zdravie, preto sa musel vrátiť späť do Antiochie. Po návrate bol vysvätený za diakona a stal sa blízkym spolupracovníkom patriarchu Melecia, ktorý ho v roku 381 vzal so sebou na II. všeobecný koncil do Carihradu. V tom období začal Ján aj svoju bohatú spisovateľskú činnosť. Roku 386 ho Melicius vysvätil za kňaza s tým, že bude kázať v katedrálnom chráme. V tejto funkcii pôsobil 12 rokov a získal si tam svetové meno i prezývku Zlatoústy. Aj napriek neuveriteľnej skromnosti bol Ján dosť prísny, ale pritom veľmi priateľský a viac znášal rozhnevaného človeka ako svojich ctiteľov.

Roku 397, keď zomrel carihradský patriarcha Nektárius, mladý cisár Arkádius po porade s ministrom Eutropiom rozhodol, že novým biskupom mesta bude slávny antiochijský kazateľ. Ján, hoci nerád, sa podrobil a po formálnej voľbe carihradskej cirkevnej synody prijal svoju funkciu. Ján videl, že ak nechce zradiť evanjelium, musí mnoho vecí zmeniť. Z patriarchálneho paláca odstránil všetok luxus a skoncoval so slávnostnými hostinami. Žil a jedol jednoducho a jednoduchosť vyžadoval i od duchovenstva . Zakladal nemocnice a domy pre chudobných. Žiadna oblasť náboženského života neušla jeho pozornosti. Cítil s každým človekom. Pretože bol prísny na klérus, časť duchovných ho začala nenávidieť a ohovárať. Ľud ho však pre jeho kázne miloval.

Prvé väčšie nedorozumenie s cisárskym dvorom mal roku 399, keď poskytol (podľa vtedajšieho práva) azyl prvému ministrovi Eutropiovi, ktorý upadol do nemilosti cisára a pred prenasledovateľmi unikol do patriarchovho kostola. Ján sa zaslúžil aby neboli ariánom (príslušníkom bludného učenia arianizmus) v Carihrade povolené bohoslužby. Keď ariáni začali chodiť v sprievodoch po meste a rúhali sa Kristovi, Ján zaviedol katolícke procesie na oslavu pravej viery (takto vznikli procesie).

Ďalšie nepríjemnosti si Ján spôsobil reformami v Malej Ázii, kde sa vyskytli prípady svätokupectva. Roku 401 sa vydal do Malej Ázie. V Efeze usporiadal synodu. Zosadil na nej nehodných biskupov a nahradil ich svedomitými pastiermi. Cirkevne zmýšľajúci duchovní a veriaci prijali rozhodnutie s radosťou, ale postihnutí pripravovali odplatu. V Carihrade Ján kritizoval cisárovnú Eudoxiu, ktorá nežila príkladným kresťanským životom. Tá sa ľahko spoznala v jeho kázňach a podráždená len hľadala vhodnú príležitosť, ako by sa ho zbavila. Tá sa naskytla, keď poskytol útulok päťdesiatim mníchom, ktorých alexandrijský patriarcha Teofil nespravodlivo obvinil z origenizmu (sympatie k starokresťankému teológovi Origenovi). Cisárovná predvolala Teofila a dvadsaťpäť biskupov do Carihradu. Tí na tzv. synode "Pri dube" (403), Jána zosadili. Cisár Arkádius rozsudok potvrdil a Jána poslal do vyhnanstva do neďalekej Bitýnie.

Toto vyhnanstvo netrvalo dlho. Ľud zostal verný svojmu pastierovi a učiteľovi. Neustále protestoval proti jeho zosadeniu. Okrem toho sa v cisárskom paláci stalo veľké nešťastie. Carihrad postihlo zemetrasenie. To natoľko vystrašilo Eudoxiu, že okamžite požiadala o Jánov návrat. Ten sa vrátil, ale ostrými kázňami čoskoro znova popudil proti sebe cisárovnú. Pod jej vplyvom a na neprestávajúce žaloby Jánových protivníkov cisár Arkádius nariadil Jánovi najprv domáce vezenie a v júni 404 ho dal odviesť do vyhnanstva na Kaukaze. Proti zosadeniu Jána protestoval pápež Inocent I., ale cisár neprijal jeho poslov. Tu  na Kaukaze bol tri roky. Napísal veľa listov, ktorými posilňoval svojich veriacich, ktorí ho postupom času začali navštevovať. V obave pred rastúcou popularitou nepohodlného vyhnanca dal ho cisár v polovici augusta 407 odvliecť k Čiernemu moru. Podlomené zdravie mu sťažovalo prechod cez početné horské hrebene maloázijského vnútrozemia. Bezcitní sprievodcovia mu však nedopriali odpočinok. 14. septembra 407 Jána opustili sily a padol na zem. Sprievodcovia ho doniesli do blízkeho chrámu v Komane. Umierajúc ešte prijal eucharistiu. Jeho posledné slová boli: "Sláva Bohu za všetko."

Literárne pramene:
1. Pavol Janáč, Kristus žije v dejinách Cirkvi I, Spolok sv. Vojtecha vo vyd. Príroda, Bratislava, 1991
2. Mgr. Antonín Čížek, Synaxár Životy svätých, Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, Prešov, 1998
3. Rajmund, Ondruš S.J., Blízki Bohu i ľuďom, Spolok sv. Vojtecha vo vyd. Tatran, Bratislava, 1991