Básne - prírodná lyrika (reflexívna) - impresionizmus

Predstavitelia

• Paul Verlaine
• Paul Bourget
• André Gide
• Marcel Proust
• Hugo von Hofmannsthal
• Anton Pavlovič Čechov
• Rainer Maria Rilke
• Jiří Mahen
• Fráňa Šrámek
• Claude Debussy

Keď svetlo života ako deň odchádza, keď čaro jesene zmení sa v čakanie na prvý opadnutý list slzami kropený, nedá sa ďalej ísť tak ťažko, ťažko zranený.

Keď čaro jesene zmení sa v čakanie na prvú vločku zimy, na prvé pohŕdanie tou vráskou hlbokou, v ktorej je skúsenosť, tak dnes (až po rokoch) chápeš už slovo "dosť".

Pichľavý tŕň prerástol kríž, zahatí plameň sviečky. Dnes nevidíš dôvod žiť a umierať, slzami skropíš tŕne, keď príde čas

 

Ivan Krasko: Chladný dáždik

Chladný dáždik, prší prší.
Po doline, po návrší
zziabla jeseň žltosť znáša,
rozsieva ju z pôl rubáša.
Mojím lícom slza padá –
srdce

 východ bôľu hladá;
znášala ho, hej tá ruka,
preplnila, srdce puká!

Začiatok básne je opis jesennej prírody. Pochmúrnu atmosféru prírody prenáša na svoje pocity – pociťuje smútok a bôľ, z ktorého sa snaží nájsť východisko.

Ivan Krasko
Verše (zbierka básní)
Dnes

Je milostivé ráno, svetla plné ráno,
a čakám ťa, kde naše modré jedle hučia.
Ó prídi povedať mi tiché svoje: Áno!
Dnes vtáci mláďatá si žitiu spievať učia
Dnes para v doline zvlášť mäkko onežnela,
snáď trpkosť zo srdca ti dneska vyprší.
Než skape z ďatlinísk ťažká rosa biela,
tam budem čakať Teba, v modrom návrší

Autor v básni Dnes prirovnáva seba samého k jarnej svetlej prírode, vidí svet farebne (impresionizmus), teší sa z každej časti prírody a hlavne, teší sa zo svojej lásky

Už nad vodami

Už nad vodami ranné vetry viali
a veľké hviezdy bledli, do vôd zapadali
môj človek predsa ešte prázdny bol ...
Nik plachtou nepohol,
nik plachtou nepohol.
Ó, prečo, prečo ?!
Až ráno, keď už slnko slávne na výšiny vzchodí
a sinavo sa lesknú veľké čierne vody,
ja k veslu sadnul som samotný,
sám a sám
s otázkou

 pozrel som k mlčiacim nebesám.

Autor tu vyjadril problematiku vojny. 

Vidí blížiacu sa vojnu, no zatiaľ hovorí o mieri (vody), hovorí o prvých náznakoch vojny (ranné vetry). Kritizuje tu pasivitu ľudí voči začínajúcej vojne. Symbolom vojny tu sú veľké čierne vody, cíti sa byť osamotený, opustený.

Charles Baudelaire - Albatros

Tí chlapci z posádky chytajú albatrosa,
mocného vtáka vôd, a tak si krátia čas.
Krídla ho na cestách vždy nevšímavo nosia
nad loďou čeriacou hlbiny temných trás.

Na doskách paluby padnúc im do zajatia,
hrdý kráľ azúru sťarbavie zhanbený...
Belostné krídla hneď žalostne sa mu sklátia
a ako veslá sa vlečú s ním po zemi.

Ten plavec s krídlami aký je smiešny, ľavý!
On, krásny pred chvíľou, aký je škaredý!
Jeden sa na jeho zobáku s fajkou baví,
iný ho, mrzáka, krívaním pajedí!

Básnik sa podobá kniežaťu vzdušných plání,
Čo zo striel smeje sa a sídli v nečase.
Však na súš zahnaný a krikom lovcov štvaný
pre krídla obrovské pohnúť sa nevládze.

 

ŠANSÓN NA NEDEĽU

V nedeľu ráno chodí po strechách

obloha v nových šatách belasých

 a kominári hrajú doma šach

a spokojní sú s dobrým počasím

a všetci vedia, že je nedeľa,

a kto si oči rukou zacloní,

vidí, že obloha je veselá

a že má v ruke žltý balónik.

O druhej idú všetci do sadu

a utrácajú veľa peňazí

za kolotoč a za čokoládu

a všetky komíny sú bez sadzí

a ľudia vravia: „To je šťastný deň!“

A nestane sa im nič nemilé.

A nevedia, že to je preto len,

že kominár tam chodí v civile.

Večer sú všetci krásne ospalí

a vravia: „Ledva stojím na nohách!“

Z komína čierna noc sa vyvalí,

na strechách zaspí malá obloha.

0Len z parku ešte počuť škripot kôl,

keď zametač svoj vozík nakloní.

Má ho dnes krásny. Samý staniol.

A na dne jeden žltý balónik.

  

WILLIAM SHAKESPEARE

SONET 66

Ustatý všetkým chcem len smrť! Chcem oddych!

Nech u dvier žobrať nevidím viac česť

a niktošov na recepcie chodiť

a čistotu, čo musí bahnom prejsť,

a metále, čo pripnú hlupákom,

a pannu, ktorú znásilňuje prasa,

a bezprávie, čo šliape na zákon,

a moc, čo nad bezbranným vypína sa,

a umelca, čo slúži u despotu,

a tupca, čo vždy múdrych poučí,

a prostú pravdu bitú za prostotu

a zlo, čo dobro drží v područí!

Ustatý všetkým rád to opustím –

len teba nerád zanechám tu s tým.

 

            (Ukážka z prekladu William Shakespeare, Sonety. Petrus, 2002)

 Rudolf Dilong

Mŕtvy les

Neozve sa, to nie je les
rodného môjho kraja,
nečuť ho z lanska, neznie dnes,
šumotom neopája
a nezapĺňa obzory,
čo zachádzajú pod zory.

Nejdú sem vtáčky na výskum v dvoch,
čo ich láska spája,
les nemá tône, sladkých dúm,
nie je tu vetrík mája,
čo kvietky jarné oplodní,
tu všetko zmiera deň po dni.

To šero lúče nepretnú,
keď poludním zem puká,
nepočuť sojku klebetnú
a ďateľ nezaťuká
a nezaznejú fujary,
keď čas sa blíži ku jari.

Niet spevu, keď sa rozvidní,
kdeže sú maliniarky!
Tí chlapci nie sú z mojich dní,
čo preskakujú jarky,
neslzia starci, stareny
pre mladosti sen zmarený.

I ja sa idem poberať
pomaly k sklonku rokov,
ktože ma bude vyzerať
za horou, za vysokou!
pod lesom kto ma spozná len
a povie tichý Pochválen!

Kto zohreje ma rukami?
kto pridá rôčik k rôčku?
kukučka nezakuká mi
na strome pri potôčku,
tu z lesa vanie mŕtvy chlad,
sťa zo zásvetných kolonád.

Ó, lesy, čo vás moja mať
videla pri kolíske,
príďte si ku mne podriemať,
ostaňte srdcu blízke,
zahučte, keď sa pominiem,
i v hrobe si vás priviniem!

Rozhovor s anjelom

Už jeseň spí na poli
a bude koniec prácam;
chodím po starej roli,
ešte sa ku nej vraciam.

Opŕchle moje klasy
vetríček pozametá,
i moje mladé časy,
i moje mladé letá.

Ubehlo všetko v ceste
a zmenila sa postať;
keby tak mohol ešte
môj anjel strážny postáť.

Keby tak moje roky
mohli sa vrátiť nazad,
keby tie spätné kroky
vedeli bolesť zmazať.

Keby mi čistý zenit
vedeli slzy vrátiť,
vedeli cestu zmeniť,
vedeli smútok skrátiť.

Zastavte, roky v behu,
nebež, ty rieka divá,
neber ma ešte z brehu,
staroba bolestivá.

Chcem malý kúsok neba,
môj svätý anjel strážny,
mne ešte tepla treba,
zažni mi blankyt, zažni.

Vždy si stál tíško pri mne,
či svit bol, či deň zmieral,
i moje noci zimné
žiarili z tvojich perál.

Pekne si pohovorme,
osud môj ty si písal,
i keď som bol pri norme,
i keď som zakolísal.

I keď som niesol batoh
márnivých, márnych oblúd
a šiel som púšťou mátoh,
ktoré ma chceli opľuť.

Kde si ma dávno stretal,
i dnes tam v smútku lietaš,
i vtedy si tak lietal,
nevieš už? nepamätáš?

Len si ty spomeň presne:
mal som to, čo má bohém
a utekal som hriešne
a naháňal som oheň.

Noc pálila mi zmysly,
cigán mi k ušku húdol
a potom smútky prišli,
či si to nezabudol?

Môj druh sa modlil i klial
a vravel: veď sme ľudia,
kto by ti oko vyklal?
kde sú tí, čo ťa súdia?

Vtedy si sám bol v cele
a k žiaľu si sa schýlil,
trpel si v svojom tele,
i v duši mojej kvílil.

Dneska už skončíme púť,
skončili anekdoty,
ó, nebuď prísny, nebuď,
mám so sebou dosť psoty.

A dosť mám trampôt s ľuďmi,
zápasu s Mefistami,
i boja vždy dosť s bludmi,
dnešok má zradné jamy.

Nedaj ma viacej drakom
a dračiciam, čo hryzú,
v storočí sme tu takom,
kde sipí plno hmyzu.

Ty do pozadia zatlač
všetok ten výkrik drámy,
pokánie daj mi a plač,
pretkaný ružencami.

V modlitbe so mnou povieš
to, čo už nezabolí,
dobre je, i ty to vieš,
oddať sa Božej vôli.

V tichosti slúžiť Pánu,
niesť skromne kríž na pleci,
mať záhradu a bránu,
mať tisíc malých vecí.

Po tráve bežať ránom,
v potoku hrať sa s vlnou,
tešiť sa so škovranom,
do poľa ísť za žlnou.

Porobiť dennú prácu
a potom na noc usnúť.
Ty poznáš kartu hraciu,
nenechaj kvet môj uschnúť.

I v noci odžeň chmáry,
tiež chodia, nepoznáš to?
Veď vieš, že človek starý
bez spánku býva často.

Zastav môj zlý sen trošku,
chce ma brať na parohy,
s reumou líham v lôžku,
prihrej mi, prihrej nohy.

A keď sa bude blížiť
smrť, sestra tvrdých ramien,
pomôž mi ruky skrížiť,
spokojne povedz: Amen.

 Rudolf Dilong

Mŕtvy les

Neozve sa, to nie je les
rodného môjho kraja,
nečuť ho z lanska, neznie dnes,
šumotom neopája
a nezapĺňa obzory,
čo zachádzajú pod zory.

Nejdú sem vtáčky na výskum v dvoch,
čo ich láska spája,
les nemá tône, sladkých dúm,
nie je tu vetrík mája,
čo kvietky jarné oplodní,
tu všetko zmiera deň po dni.

To šero lúče nepretnú,
keď poludním zem puká,
nepočuť sojku klebetnú
a ďateľ nezaťuká
a nezaznejú fujary,
keď čas sa blíži ku jari.

Niet spevu, keď sa rozvidní,
kdeže sú maliniarky!
Tí chlapci nie sú z mojich dní,
čo preskakujú jarky,
neslzia starci, stareny
pre mladosti sen zmarený.

I ja sa idem poberať
pomaly k sklonku rokov,
ktože ma bude vyzerať
za horou, za vysokou!
pod lesom kto ma spozná len
a povie tichý Pochválen!

Kto zohreje ma rukami?
kto pridá rôčik k rôčku?
kukučka nezakuká mi
na strome pri potôčku,
tu z lesa vanie mŕtvy chlad,
sťa zo zásvetných kolonád.

Ó, lesy, čo vás moja mať
videla pri kolíske,
príďte si ku mne podriemať,
ostaňte srdcu blízke,
zahučte, keď sa pominiem,
i v hrobe si vás priviniem!

 Starý čln

Na brehoch pustých vôd
spia trosky vlaňajškov,
spia chmúrne dni, niet stopy
po hlase stehlíkov a žĺn;
tu osamele sedím,
krvácam s tebou, starý čln.

Pod stromom belasým,
akoby v hrobe sinom,
schnú spŕchle halúzky,
pri mne sa rozpadáva
slávičia pieseň,
spev rieky na kúsky.

Ešte je čas, kým mrazy padnú,
ešte sem jeseň beží z vrchov nadol
a neozve sa lúka,
ešte sa leskne pri mne lýra,
ako keď vojak padol
a belie sa mu ruka.

Som jeden z tých, čo s ohňom boril sa
a keď sa zazorí,
snáď ešte pôjdem diaľky dobývať
búrkam a víchrom navzdory,
hľa, ešte blýska sa
a horia obzory.

Ožijem, vstanem,
chcem stretnúť drakov tohto času,
hľadieť im v oči uprene,
ten rozpadnutý čln
nech šepká svoje mŕtve: nie.

On už boj dobojoval,
skončil svoj sen,
na jeho bokoch nahnutých
zhlodala hrdza pien
vyryté v srdciach šípy,
iniciálky mien.

Ale ja z brehov pustých vôd
vzdialim sa, ako z noci
a v svetle luny žltkastom
poviem, kto som,
príšerám poviem,
že nie som fantastom.

Na brehoch pustých vôd
starý a dokaličený
bez hlasu stehlíkov a žĺn
ja osamele vstanem,
pustím sa vodami,
nechám ťa, mŕtvy čln.